永遠に! Milujem ťa a hotovo! - 1. čásť

18. září 2011 v 18:06 | Omii |  Píšem
Tak prvá časť mojej new poviedky ;3 hadam sa vam bude aspon trocha lubiť ^^ a ak ne tak ju prosím ani nekomntujte ;PP nemam rada sproste komentare >< dakujem za pochopenie :3 tak si užite čítanie^^

12.9.2o12
"Všetko najlepšie zlatko!"
"Ďakujem mami.." Chcela som aby to aspoň trošku vyznelo tak, že som z toho nového kabátu nadšená ale nejako mi to žiaľ bohu nevyšlo, pretože mama sa na mňa pozrela smutným pohľadom. "Mami prosím ťa. Je naozaj krásny, len... sa necítim 2-krát najlepšie. Asi sa pôjdem von trošku poprechádzať." Mama len prikývla. Obliekla som si kabát, zobrala kľúče a vyšla som von. Do tváre mi udrel silný závan studeného vetru. Brrr. Už teda začína byť poriadna zima! Pomyslela som si. Strčila som si ruky do vrecka a dala sa do kroku. Kráčala som priamo k lesu a ani som sama nevedela prečo. Bol jednoducho úžasný, magický a mal v sebe ukryté niečo, čo ma k nemu tiahlo. Listy padali na zem a ja som kráčala vychodenými uličkami naprieč lesom. Upokojovalo ma to tu. Mala som pocit, že sa konečne netočí všetko len okolo učenia. Keď už som spomenula to slovo učenie tak som si spomenula že, zajtra je škola. Môj ty bože. Musím sa ešte naučiť. Zastavila som, zatvorila oči a zhlboka som vydýchla. Otoč sa a vráť sa domov. Otoč sa a vráť sa domov. Stále som si opakovala túto vetu vo svojej mysli. Nakoniec som sa otočila a išla som rýchlim tempom naspäť domov. Už sa aj tak začalo stmievať a mama hovorila, že to tu môže byť nebezpečné. Rýchlim tempom som kráčala, listy padali zo stromov a po zemi sa začali kopiť hromádky farebných listov. Za svojími krokmi som počula ešte jedny. Akoby ma niekto sledoval. Svoje rýchle tempo som ešte zrýchlila. Dalo by sa aj povedať aj to, že som bežala. Prudko som zastavila a otočila sa.
"Kto si a čo po mne chceš?!" skríkla som celá zadychčaná. Stál tam chlapec s čiernymi vyžehlenými vlasmi, krásnymi šedo-modrými očami a pleťou bledou ako stena. Bože môj. Bol tak krásny, že sa mi kolená podlomili. Chlapec na mňa uprene ale milo hľadel. Nevyzeral, že by mi chcel ublížiť. "Neboj sa ma. Ja som neškodný." Povedal s miernym úškrnom. "Volám sa Alex a mám devätnásť. Vyzeráš ako keby si sa stratila. Pomôžem ti?" spýtal sa veľmi milo. Sčervenela som. Bol tak krásny. "Ja som Rebeca a mám sedemnásť. Teda od dneska už osemnásť. No a.. s tým stratením si mal pravdu. Išla som sa prejsť a zabudla som cestu domov." Usmiala som a on mi úsmev opätoval. "Tak všetko najlepšie Rebeca. Pôjdem s tebou až pokiaľ nebudeme vidieť cestu. Potom sa otočím a budem bežať naspäť." Srdce mi bilo ako o preteky a tak mi ani neprišlo divné, že musí bežať naspäť. Prišiel ku mne a spýtal sa: "Pôjdeme?" ja som len prikývla a dali sme dali sme sa obaja do kroku. Celú cestu som naňho kútikom očka hľadela. Bol tak nádherný. Jeho pohľad bol pevný a uprene sa pozeral pred seba. Celú cestu sme nepovedali ani slovo. Priala som si aby ten les bol nekonečný. Aby som sa mohla dívať na jeho krásne oči, tvár a všeobecne. Naňho celého. Nuž, moja požiadavka sa nesplnila. Obaja sme zahliadli kúsok cesty. Zdalo sa, že aj on je sklamaný, že už sme na konci lesa. "Ďakujem. Veľmi si toho vážim." Obrátil na mňa zrak a len sa na mňa usmial. "Naozaj nemáš za čo." Povedal veľmi milo. "Tak teda ahoj. Dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme." Nie, prosím ťa. Neodchádzaj! Ostaň so mnou! Kričala som v mysli. Ale namiesto toho aby som sa zmohla čo i len vypýtať si jeho číslo na mobil, tak som mu len odpovedala. "To dúfam aj ja. Tak teda.. zbohom."
(Pokračovanie nabudúce..)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kaya-chan Kaya-chan | E-mail | Web | 18. září 2011 v 18:30 | Reagovat

krásné a pokračování určitě :)

2 Nefiri Nefiri | 20. října 2011 v 17:22 | Reagovat

Krásná povídka ^^ . Doufám,že pokračování bude brzo :)

3 Fusen Fusen | E-mail | 18. února 2012 v 21:47 | Reagovat

Super!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama